Diagnózy

V každom sa nachádza akési množstvo „osobností“, ktoré keď sú konzistentné fungujú ako celok. To znamená, že za istých okolností a v rôznych situáciach môžeme reagovať vzťahovačne, s pocitmi viny, ktoré nemajú žiadny dôvod, je možné upadnúť do hlbokého smútku a v stave bezmocnosti reagovať hystericky. Veľa závisí od jadrovej štruktúry osobnosti, čo znamená prevažujúcu reakciu človeka v rôznych situáciách a životných postojoch.

Do toho významne vstupujú naučené vzorce správania, ktoré pramenia z detstva. Vtedy mali zmysel, ale časom sa tak zafixovali, že sú používané ako automatizmus bezohľadu na ich neužitočnosť v danej situácií. Na druhú stranu niektoré automatizmy nám uľahčujú život. Pokiaľ je dieťa konfrontované rodičmi, ktorých najčastejšou črtou je osobná nezrelosť, tak okrem toho, že často im supluje ich rodičov, tak si rovnako nesie tú istú dávku neistoty, ktorú mu rodičia poskytli. Ak mu mama celý čas nezabudla pripomenúť že výchova je pre ňu nesmierna obeť, tak sa niet sa čo čudovať, že v ňom postupne narastá pocit viny, zbytočnosti na svete a obrovská zodpovednosť samozrejme za všetko zlé čo sa udeje a hlavne za všetku škodu, ktorú spôsobilo svojej mame.

Ak otec ignoruje svoje dieťa, či už svojim odchodom alebo len „obyčajným“ nezáujmom, tak je vlastne zrozumiteľné, že dieťa stále túži po uznaní a v svojej honbe za dokonalosťou ani nepostrehne, že chce naplniť bezodnú nádobu, pretože vlastnú hodnotu už mimo seba nenájde. Kto ho potvrdí vždy znova a znova. Je to ako pohár vody, ktorý načas uhasí smäd. Zdroj vlastnej hodnoty sa nevytvoril. Ak sa rodičia stále boja všetkého čo sa môže stať, tak ako sa dá vnímať okolitý svet ako bezpečný a to i napriek tomu, že všetko môže byť stabilné, dobrí priatelia i práca, žiadne ohrozenia.

Ak sa rodičia vyhýbajú svojej zodpovednosti sústavnými klamstvami pre nejaké „dobro“ svojho dieťaťa, tak ako si možno vytvoriť istotu a stabilitu, keď neplatí dokonca ani len slovo rodičov. Tak nejako a samozrejme, že ešte v kombinácií s tými nepostrehnuteľnými rôznorodými momentami života môžu vzniknúť rôzne patológie, ktoré strpčujú život. No môže sa stať, že patológie sa stávajú celoživotnou dominantou, ktoré strpčujú život najmä okoliu daného jedinca. Tomu sa hovorí poruchy osobnosti. Pre psychiatra je vodítkom k liečbe správne stanovená diagnóza od ktorej je odvodená farmakoterapia.

V psychoterapii je to zložitejšie. Diagnostika je ako prechádzka džungľou, ktorá skrýva v sebe množstvo úloh, ktoré sú nejasné a sú v hádankách. Najčastejšou komplikáciou v živote je úzkosť. Je ako povraz, ktorým je človek zviazaný a nemôže sa voľne hýbať, sťažuje mu dýchanie, radosť a vnímanie prítomnosti. Je ako sivá záclona cez ktorú je okolitý svet skreslený. Ďalším stupňom odklonu od plnohodnotného života je depresia. Tá je ako keď sa dobrovoľne uložíte do najmenšej tmavej miestnosti v presvedčení, že vonku je ešte väčšia tma a na svetlo nemáte nárok.

Niekedy sa nemôžete stretávať s ľuďmi, pretože vašou najlepšou a jedinou spoločníčkou je sociálna fóbia. Sú chvíle v živote, keď sa dotýkame stropu, tej hranice života a smrti. To sa deje vtedy keď nám niekto blízky odchádza a je to nezvratné, keď sa nás dotkne choroba, ktorá môže byť nevyspytateľná. Napriek tomu zlému a studenému pocitu, je to vlastne jedna zo šancí dozrieť. No sú chvíle kedy je strach obrovský a to v situácií, ktorej úplne chýba mystický rozmer smrti. Situácia úplne bežná a náhle vás prepadne zločinec s menom panická porucha. Niekedy si vystačíte len s jej sestrou, ktorá vás neustále sprevádza ako protivný súrodenec, ktorý vám neustále visí na krku alebo leží v žalúdku. Je to somatoformná porucha.

Z neznámeho dôvodu pre vás neviete prijať svoju živočíšnosť, tak ju potláčate, ale to čo je vašou súčasťou sa nezdolne derie von, lenže niekedy je to v patologickej forme obsedantných myšlienok a máte diagnózu obsedantne kompulzívna porucha  . Všetko som tu nehorázne zjednodušila a preto upozorňujem, že mnohé veci môžu byť oveľa komplikovanejšie a súvisiace s mnohými ďalšími tu nepomenovanými faktormi. Všetci si nesieme svoje detstvo ako zdroj riešenia v krízových situáciách. Tí čo vzišli z veľmi problematických pomerov nemusia byť zákonite kruto poznačení. Svet nie je o dokonalosti, ale o pestrosti a individuálnej originalite. Mnoho úspešných ľudí má za sebou komplikovaný proces vývinu. V istých chvíľach som fatalistka, ale nie vo význame odovzdať sa osudu v úplnej bezmocnosti. Práve naopak prijať všetky výzvy od života ako možnosť stať sa lepším. Tak ako sa dieťa vyvíja v rôznych oblastiach, tak sa môžeme pomocou životných kríz, pádov, omylov a problémov, ale aj s pomocou tých šťastných zázrakov a výhier postupne zoceliť v cennú bytosť. Asi v závere života v človeka s pokojom v duši.